Pseudonym: J. N. Blavský, Jony, Klára Štefková, Pavol Záruba.
Jozef Nižnánsky sa narodil 30. augusta 1903 vo Veľkých Brestovanoch (teraz súčasť obce Brestovany). Po absolvovaní gymnázia (nižšie triedy vychodil v Jure pri Bratislave, vyššie V Trnave) roku 1922 študoval právo na bratislavskej univerzite; štúdiá nedokončil. Od roku 1923 bol novinárom z povolania. Pracoval v Slovákovi (1923 – 1924), Slovenskej politike (1924–1939), znovu v Slovákovi (1939–1943). V rokoch 1929–1939 bol externým redaktorom obrázkového týždenníka Nový svet, v rokoch 1939–1945 ho aj vlastnil. V rokoch 1931–1937 stihol redigovať aj Slovenský týždenník. Po roku 1945 bol šéfredaktorom obrázkového týždenníka Čas v obrazoch (nahradil Nový svet) a Demokratického týždenníka. Neskôr pracoval ako redaktor vo Vydavateľstve ROH (1949–1951) a redaktor Sveta socializmu (od roku 1952), potom sa stal redaktorom v Slovenskom nakladateľstve detskej literatúry a Mladých liet. Roku 1957 odišiel do dôchodku. Zomrel 7. marca 1976 v Bratislave.
Jožo Nižnánsky patril dlhé desaťročia medzi najpopulárnejších slovenských spisovateľov. V mnohých čitateľských anketách sa dlhodobo umiestňoval na prvých miestach. Do literatúry vstúpil ako básnik, ale popularitu si získal ako autor série historicko-dobrodružných románov, vydávaných knižne, no najskôr publikovaných na pokračovanie v novinách. Písal ich ako novinový redaktor a vonkajším popudom na ich koncipovanie bola snaha redakcie zvýšiť náklad novín. Podarilo sa mu to hneď prvým (a dodnes najpopulárnejším) románom "Čachtická pani" o „krvavej“ grófke Alžbete Báthoryovej. V tomto románe a vo všetkých ďalších zašiel si po tému do slovenskej (či uhorskej) histórie, z ktorej si vyberal vždy výnimočné postavy a epizódy dobrodružno-ľúbostného alebo kriminálneho charakteru. Spracúval ich voľne s použitím fantázie a pri rešpektovaní princípov dobrodružného žánru...
Jožo Nižnánsky nazýval svoje romány „ľudovými“ a na výčitky, že nemajú umeleckú hodnotu, odpovedal, že nimi naučil slovenského človeka čítať. Mal pravdu, pretože čitateľ odchovaný populárnou maďarskou a nemeckou literatúrou sa mohol konečne „vyžiť“ v tvorbe, ktorá mu bola blízka nielen rečou, ale aj tým, čo prinášala, teda domácim obsahom. Nižnánskeho romány sa okamžite stali bestsellermi a vychádzali v ďalších vydaniach. Po februári 1948 nový režim takú literatúru, akú písal Nižnánsky, neakceptoval. Autor prestal písať a prestala vychádzať aj jeho predošlá tvorba. Trvalo pomerne dlho, kým sa Nižnánskeho romány znovu dostali na pulty kníhkupectiev a kým sám začal znovu tvoriť. Je pravda, že čitateľský zážitok sa v Nižnánskeho románoch viazal na dobrodružný príbeh, ale cezeň sa predieralo na povrch aj čosi ako historické poznanie. Čitatelia si osvojovali historické fakty a skutočné udalosti (v románe "Cholera" autor realisticky zobrazil sedliacke povstanie na východnom Slovensku z roku 1831). Postupom času sa Nižnánskeho tvorba stala čítaním pre mládež. Práve mladým vyhovovali romantické príbehy a napínavé dobrodružstvá. Štylistickú rutinu a obratnosť, ktorými sa Nižnánskeho romány vyznačujú, autor nadobudol v novinárskom povolaní.
(zdroj: https://www.litcentrum.sk/)