Ku knihe som sa vrátil znova po približne 20-tich rokoch. Prvýkrát som ju prečítal ešte ako základoškolák a možno aj kvôli veku hlavných postáv som ju aj mal zafixovanú ako knihu určenú skôr mladším čitateľom. Z toho dôvodu som mal trochu obavu, či mi bude mať stále čo ponúknuť. Na moje prekvapenie (a potešenie) ma však kniha rýchlo pohltila. Tomu určite dopomohla aj spomínaná dlhá prestávka, vďaka ktorej som na podstatnú časť deja zabudol.

Spolu s klasickými témami ako sú láska, priateľstvo či boj dobra so zlom autor do príbehu veľmi zaujímavo zakomponoval i rôzne teologické a filozofické otázky a rovnako aj vedecké prvky typické skôr pre vedecko-fantastickú literatúru ako sú paralelné svety/multivesmír či samotná temná hmota. Dej plynul rýchlo, atraktívne pre mňa bolo aj časté striedanie rozličných scenérií od fiktívneho fantasy Anglicka pripomínajúceho predvojnové obdobie na sklonku 19. storočia, cez mrazivý Svalbard až po skupinu ďalších fiktívnych svetov. V príbehu sa popri ľuďoch objavuje mnoho iných fantastických bytostí a tvorov, pričom vždy majú v priebehu deja svoje pevné miesto.

V druhej a predovšetkým tretej knihe príbeh značne potemnie, v čom mi trilógia pripomínala ešte známejšiu heptalógiu o Harrym Potterovi. Vyvrcholenie sa dá pri pozornom oku v náznakoch tušiť už v istom predstihu, napriek tomu je až takmer do samotného záveru všetko otvorené a napätie vrcholí až v posledných kapitolách. Samotný záver síce nie je z môjho obľúbeného súdka, to však už nie je otázkou hodnoty knihy ale mojej vlastnej preferencie. Po dlhšej dobe som si však prečítal knihu, ktorá ma miestami dokázala pohltiť tak, ako sa mi stávalo v detstve a za to knižke patrí to najvyššie hodnotenie.