"Bolo to ako z toho vtipu od potrundžených chlapov, o dvojici tulákov, čo idú po železnici. "Dôjdeme až tam, kde sa zbiehajú koľajnice!" zaznie na začiatku. A tak idú, idú, večitú večnosť, až sa naraz jeden z nich obzrie a povie: "Však už sme to prešli..." Hurónsky smiech ako nožík do srdca."
Nie je tento vtip tak trochu ako reálny život? Že sa ženieme stále za niečím, za nejakým cieľom a keď sme zdanlivo v cieli, zistíme, že to nie je celkom tak, ako sme chceli... Možno prejde celý život, obzrieme sa späť a zistíme, že to podstatné nám možno uniklo (ako v tom vtipe, že sme to už prešli). Beriem to ako také ponaučenie a varovanie, čomu by bolo najlepšie sa vyhnúť. :D